Veľkú časť našej populácie dokáže čítanie doslova potrápiť. Niekoho v úplných začiatkoch a iného neskôr. Čítanie s porozumením, rozvoj kritického myslenia je beh na dlhé trate.
Neviem ako vy, ale ja ako dieťa, som veľmi nerada čítala. Napriek úsiliu sa mi nedarilo. Keď nám v 5. ročníku pani učiteľka povedala, že ako povinné čítanie musíme prečítať knihu Babička od Boženy Němcovej a ukázala nám ju, zahmlilo sa mi pred očami. Obal knihy bol ošarpaný, farebnosť žiadna, ale to, čo mňa najviac zabilo bola hrúbka knihy a malé písmená v nej. S hnevom a plačom som mame doma oznámila, že do určeného termínu ju máme prečítať a podľa osnovy urobiť dosť podrobný zápis do čitateľského denníka. (Dodnes mám vyrážky z pojmu čitateľský denník.) Mama ma upokojila a povedala: „Neboj sa, niečo vymyslíme.”
Bod zlomu
O pár dní priniesla domov požičanú knihu od kolegyne. A začali sme čítať. Všimli ste si? SME čítať. Čítali sme s mamou tzv. na striedačku – niekedy viac ja, niekedy ona. Rozprávali sme sa o deji, postavách a porovnávali sme so súčasnosťou. A pomohla mi aj so zápisom do čitateľského denníka. Povinnú ilustráciu urobila celú sama, lebo ani talentom na kreslenie som neoplývala.
Výsledok?
Dnes milujem čítanie kníh – odborných i beletriu. Výtvarný talent sa mi rozvinul na výške bez výrazného venovania sa mu. Chcelo to čas, priestor a moju mamu. Som presvedčená, že tento moment bol zlomovým bodom v mojom nazeraní na čítanie. Premýšľate nad tým, čo môžete urobiť vy pre svoje dieťa?
Naučila som sa od mamy …
A nie nadarmo sa hovorí, že história sa opakuje. Dnes čítam ja so svojím dieťaťom, hoci už nie je prvostupniar. (Pretože lopta má krajší tvar ako kniha a dajú sa s ňou robiť zaujímavejšie veci :).) Všetci jeho starší súrodenci už prešli svoju čitateľskú cestu a každý ju má svoju vlastnú (knižnú, článkovú, internetovú …) A my s manželom? Dnes dokupujeme knižnice.
